História
William G. Morgan (1870 – 1942), narodený v štáte New York, vošiel do dejín ako autor hry volejbal, ktorú pôvodne pomenoval „mintonette“.
Mladý Morgan študoval na Springfield College organizácie YMCA (Asociácia kresťanskej mládeže), kde sa stretol aj s Jamesom Naismithom, ktorý v roku 1891 vynašiel basketbal. Po promócii strávil Morgan jeden rok na YMCA v Auburn (štát Maine). V lete 1895 sa presťahoval do Holyoke (štát Masschusetts), kde sa stal riaditeľom telesnej výchovy. V tejto funkcii mal príležitosť založiť, rozvíjať a riadiť obrovský program cvičení a športových tried pre dospelých mužov.
Spôsob jeho vedenia bol nadšene akceptovaný a jeho triedy početne rástli. Uvedomil si, že potrebuje istý typ súťažnej rekreačnej hry, ktorá by pozmenila a zatraktívnila jeho program. Basketbal, ktorý sa ako šport začal rozvíjať, sa zdal vhodný pre mladých ľudí, ale bolo nevyhnutné nájsť menej násilný a menej intenzívny variant pre starších členov.
Morgan v tom čase nepoznal žiadnu hru podobnú volejbalu, ktorá by mu bola vhodným príkladom. Vyvinul ju z vlastných športových tréningových metód a zo svojej praktickej skúsenosti v telocvični YMCA. Svoje prvé pokusy opísal takto: „Pri hľadaní vhodnej hry mi napadol tenis, ale ten vyžadoval rakety, lopty, sieť a iné vybavenie, tak som ho vylúčil, ale myšlienka siete sa mi zdala dobrá. Zdvihli sme ju do výšky asi 6 stôp a 6 palcov od povrchu, tesne nad hlavu priemerne vysokého muža. Potrebovali sme loptu. Okrem iných sme vyskúšali basketbalový balónik, ale bol príliš ľahký a príliš pomalý, preto sme skúsili rovno basketbalovú loptu, ktorá bola zasa príliš ťažká a príliš veľká“.
Napokon Morgan požiadal firmu A.G. Spalding & Bros., aby mu vyrobili loptu. Spravili ju v továrni pri Chicopee v Massachusetts. Výsledok bol pomerne uspokojivý: lopta bola potiahnutá kožou s vnútornou gumovou vložkou, jej obvod bol medzi 25 a 27 palcami (63,5 až 68,6 cm) a jej hmotnosť medzi 9 a 12 unciami (252 až 336 gramov).
Morgan poprosil dvoch priateľov z Holyoke, Dr. Franka Wooda a John Lyncha, aby na základe jeho návrhov napísali základné koncepty hry spolu s prvými desiatimi pravidlami.
Začiatkom roku 1896 sa na konferencii v YMCA College v Springfielde zišli všetci riaditelia telesnej výchovy organizácie YMCA. Dr. Luther Halsey Gulick, riaditeľ odbornej tréningovej školy telesnej výchovy (a zároveň výkonný riaditeľ oddelenia telesnej výchovy medzinárodného výboru YMCA) pozval Morgana, aby im predviedol ukážku vlastnej hry na novom školskom štadióne. Morgan sa aj s dvomi družstvami po päť hráčov (a s niekoľkými lojálnymi fanúšikmi) vybral do Springfieldu, kde hru vo Východnej telocvični predviedli pred delegátmi konferencie. Kapitánom jedného družstva bol J.J. Curran a druhého John Lynch, ktorí boli majorom a vedúcim požiarníckeho družstva v Holyoke.
Morgan vysvetlil, že nová hra je vhodná pre telocvične alebo cvičné haly, no rovnako sa dá hrať pod holým nebom. Zúčastniť sa mohol neobmedzený počet hráčov – cieľom hry bolo udržať loptu v pohybe ponad sieť, z jednej strany na druhú.
Profesor Alfred T. Halstead, po vzhliadnutí ukážky a vypočutí Morgana, upriamil pozornosť k akcii a k akčnej fáze letu lopty a navrhol, aby bol názov „Mintonette“ nahradený názvom „Volley Ball“. Morgan i konferencia s tým súhlasili. (Zaujímavosťou je, že tento názov prežil toľké roky s jedinou zmenou: v r. 1952 administratívny výbor USVBA schválil, že názov sa bude písať jedným slovom „voleyball“, hoci ponechal názov USVBA – Volejbalová asociácia USA.)
Morgan vysvetlil pravidlá a pracoval na nich. Po konferencii telovýchovných riaditeľov organizácie YMCA odovzdal rukopis ako návod pre použitie a rozvoj hry. Bol menovaný výbor, aby preštudoval pravidlá a podal návrhy ako hru šíriť a učiť.
Stručná správa o novej hre a jej pravidlách bola vydaná v r. 1896 v júlovej edícii „Telesná výchova“. Pravidlá vyšli v r. 1897 v prvej oficiálnej príručke severoamerickej atletickej ligy YMCA.
Celosvetový rozvoj
Telovýchovní riaditelia YMCA, vedení najmä dvomi odbornými školami telesnej výchovy – Springfield College v Massachusetts a George Williams College v Chicagu (teraz v Downers Grove, Illinois) – prijali volejbal vo všetkých svojich spolkoch v Spojených štátoch, Kanade (v r. 1900 Kanada ako prvá cudzia krajina prijala hru) a tiež v ďalších krajinách: Elwood S. Brown na Filipínach (1910), J. Howard Crocker v Číne, Franklin H. Brown v Japonsku (1908), Dr. G.H. Gray v Barme, Číne a v Indii a ďalší priekopníci v Mexiku a v krajinách Južnej Ameriky, Európy a Afriky.
Rozvoj volejbalu na ázijskom kontinente bol garantovaný od r. 1913, kedy bola hra zahrnutá do programu prvých Hier Ďalekého východu, organizovaných v Manile. Treba poznamenať, že volejbal sa v Ázii hral už dlho predtým podľa „Brownových“ pravidiel, kde sa okrem iného do hry zapájalo 16 hráčov (aby sa umožnilo väčšie zapojenie ľudí počas zápasu).
Náznak rozvoja volejbalu v Spojených štátoch bol badateľný v článku uverejnenom v r. 1916 v Spaldingovom volejbalovom sprievodcovi, ktorý napísal Robert C. Cubbon. V článku Cubbon odhadoval, že počet hráčov dosiahol 200 000, a dajú sa rozdeliť takto: v YMCA (chlapci, mladí muži a starší muži) 70 000, YWCA (dievčatá a ženy) 50 000, v školách (chlapci a dievčatá) 25 000 a na stredných školách (mladí muži) 10 000.
V r. 1916, YMCA dokázala primäť mocnú National Collegiate Athletic Association (NCAA), aby uverejnila svoje pravidlá a sériu článkov, čo prispelo k rýchlemu rozmachu volejbalu medzi mladými študentmi stredných škôl. V r. 1918 sa počet hráčov v družstve znížil na šesť a v r. 1922 bol maximálny počet povolených dotykov lopty stanovený na tri.
Do začiatku tridsiatych rokov 20. storočia bol volejbal väčšinou hrou voľného času a rekreácie a existovalo iba pár medzinárodných aktivít a súťaží. V rôznych častiach sveta boli odlišné pravidlá hry, no národné majstrovstvá sa hrali v mnohých krajinách (napríklad vo východnej Európe, kde úroveň hry dosiahla pozoruhodný štandard). Volejbal sa tak stále viac stával súťažných športom s výsokým fyzickým a technickým výkonom.